Dagmar Hauserová

A čo ak demokracii rozumieme zle? Mám rada malé postavy dejín, to sa už možno vie. Ale teda, ja mám rada aj tie veľké! Masaryka a Štefánika. Havla. A ak hovoríme o dnešku, prezidentku Čaputovú alebo prezidenta Pavla. Som presvedčená o tom, že veľké postavy totiž potrebujeme. Že proste potrebujeme veľkých ľudí, ktorí robia veľké veci. A povedzme si to na rovinu: ľudí, ktorí majú charizmu aj odvahu postaviť sa. Ktorí dokážu strhnúť ostatných a ukázať, že veci sa dajú robiť aj inak. Čoraz častejšie však rozmýšľam, či jeden z našich problémov s demokraciou nie je práve v tom, že sme si zvykli rozprávať si ju cez veľké postavy. A potom čakáme na ďalšieho Havla. Lenže takto demokracia, aspoň podľa mňa, nefunguje. Politická filozofka Erica Benner napísala výbornú knihu Adventures in Democracy. (Mimochodom, vyšla v Penguine. Tam by som raz, na sklonku života, chcela vydať knihu aj ja a konečne sa dostať do kníhkupectiev na letiskách.) Benner je dosť nedôverčivá k hrdinským príbehom o demokracii, k predstave, že ľud povstane, porazí tyrana a potom už bude dobre. Pri čítaní mi napadlo, či demokraciu príliš často nechápeme ako cieľ. Vybojujeme slobodu! Vyhráme voľby! Porazíme autoritárov! A sme tam! Lenže tam nikdy nebudeme, pretože také miesto neexistuje. Demokracia nie je miesto, kam sa dostaneme. Sme to my všetci. Je hlučná, konfliktná, pomalá a často strašne otravná. Akože strašne otravná, strašne. A tu sa svet Ericy Benner stretáva s tým mojím. Aj ja totiž skúmam práve toto: úlohu úradníkov, učiteľov, policajtov, sudcov, susedov, obyčajných žien a obyčajných mužov. Ľudí, ktorí niečo podpíšu alebo nepodpíšu. Niečo povedia alebo radšej mlčia. Poslúchnu. Prispôsobia sa. Niekoho sa zastanú. Alebo si v istej chvíli povedia: toto už nie. Do učebníc sa väčšinou dostane pár dátumov a niekoľko veľkých postáv. Lenže dejiny sa dejú medzi tými dátumami. A demokracia tiež. Takže áno, veľké postavy potrebujeme. Možno dnes viac než inokedy. Ale potrebujeme aj strašne veľa tých malých. Aj o tom sa budem 3. decembra v Bratislave rozprávať s Ericou Benner na Impact Summite. Veľmi sa teším. Príde aj prezidentka Zuzana Čaputová, takže veľké aj malé postavy demokracie budeme mať pekne pokope.

Podľa mňa je jeden z dôvodov, prečo sme dnes v takej kaši, celkom jednoduchý. Slová stratili význam! Demokracia je, dozvedám sa, keď vyhráme voľby a potom demontujeme inštitúcie. Sloboda slova vraj teraz je, keď môžem povedať čokoľvek bez následkov. Cenzúra je, keď mi vedci odporujú na základe dát. Mier je, keď sa napadnutý prestane brániť agresorovi. A teraz sa dozvedám, že komunizmus vlastne vytváral inkluzívnu spoločnosť! Kokos. Možno členom strany, novým politickým elitám, svojim ľuďom. Ale teda dosť veľa ďalším zatváral kariéry, byty, hranice a občas aj dvere väzenskej cely!

Ešte tri poznámky od niekoho, kto skúma nedemokratické režimy. Mala som pocit, že toto už netreba opakovať, ale podľa tunajších diskusií a niektorých politikov predsa len treba. Najprv tá zlá správa. Autokrati vám nepovedia, že budujú autokraciu! Hovoria, že plnia svoje volebné sľuby. Že konečne robia to, čo od nich ľudia žiadajú. Že ako jediní riešia skutočné problémy obyčajných ľudí. A že nemajú čas na nejaké procedúry, pravidlá a inštitúcie, pretože ľudia predsa potrebujú výsledky. Teraz tá lepšia správa. Autokrati sa boja. Ja sama skúmam nedemokratické režimy, ktoré už našťastie skončili, fašizmus a komunizmus. A viem toto: oba mali až obsesívnu potrebu vedieť, čo si ľudia myslia. Kto sa s kým stretáva, čo si hovoria, kto hundre, kto nesúhlasí, kto by mohol nesúhlasiť. Samozrejme, áno, sledovanie postojov slúžilo represii. Ale prezrádza aj niečo iné: nedemokratické režimy si nikdy nie sú také isté samy sebou. Boja sa. A teraz tá praktická správa. Zhromažďujte sa. Najnovší výskum demokratickej rezistencie* ukazuje jednu celkom jednoduchú vec: nie je rozhodujúce, či sa na námestí zíde viac alebo menej ľudí. Zhromažďovanie buduje kapacitu. Ľudia zistia, že nie sú sami, spoznajú sa. Vznikajú siete, mobilizujú sa ľudia, ktorí dovtedy stáli bokom. Inštitúcie, ktoré sa majú moci postaviť, vidia, že za nimi niekto stojí. A vytvára sa niečo, čo môže byť potrebné o mesiac, o rok alebo pri najbližších voľbách. Ale pozor: výskum zároveň ukazuje, že samotné námestie nestačí, že musí dokázať prerásť okruh ľudí, ktorí už sú presvedčení, a prepojiť ulicu s inštitúciami, politikou a voľbami. Ale začína sa tým, že sa ľudia prestanú cítiť sami. Takže sa nerozchádzajme. Zhromažďujme sa.